Nikdy som nebola ten typ cestovateľa, ktorý nahádže pätnásť minút pred odchodoch do batoha tri veci a odchádza. Ale zase ani taký, čo sa trasie na check-in, pretože tuší, že jeho kufru sa tých 7 kíl navyše určite cestou na letisko nepodarí schudnúť.
Vždy som rada plánovala – čo budem ešte potrebovať? Čo sa mi môže zísť? Mám naozaj všetko? Plánovanie zahŕňalo aj váženie – potrebovala som si byť istá, že na letisku nevznikne panika z preťaženej batožiny. Výsledkom bol kufor, ktorý síce nebol žiadny nadrozmerný náklad, ale predsalen pri cestovaní je plno situácií keď potrebujete s batožinou manévrovať, presúvať ju, prenášať prípadne natrafíte na chodník dláždený mačacími hlavami – ou jééé.
Rozhodli sme sa vyskúšať to inak.
Predovšetkým – použijeme reálne všetky tie veci? Nie sú len obrazom nášho strachu? Čo všetko by sme náhodou teoreticky mohli potrebovať – a čo ak by sme to nemali?
Urobili sme pokus. Na tri dni do Benátok sme sa dvaja pobalili do jedného ruksaku. V podstate len pyžamá, prádlo, tričko na prezlečenie, zubné kefky a základné lieky. Aha, a zabudla by som na knihy. Knihy nielen píšeme, ale aj nadšene čítame. Sme takí blázni, že si všade nosíme knihy v papierovej podobe. Zvolili sme úsporné riešenie – iba jedna pre mňa a jedna pre Igora (áno, toto je pre nás úsporné riešenie, na dovolenku k moru som si naposledy brala 6 kníh a 2 časopisy) Zistili sme, že do obyčajného kedysi školského ruksaku sa toho zmestí prekvapivo veľa.
No a pri ceste do Barcelony sme prišli na to, že do toho istého ruksaku sa v pohodičke zbalíme aj dvaja na 5 dní. Nie sme žiadni borci, čo si kupujú špeci cestovateľské oblečenie vážiace 5,5 gramu zrolovateľné do trubičky 5×3 cm. Môže to byť tiež super, ale nikdy sme nejak nemali potrebu to riešiť. Chceli sme minimalizmus skúsiť s tým, čo máme k dispozícii.
Skúsili sme a tu sú dôvody prečo silno odporúčame: